Cesta vlakom začína dobre, majú Kozel. Až po rumunské hranice teplo, ale pohoda. V Rumunsku prichádzajú menšie komplikácie. Popri kľajniciach stoja otrhané deti a mávajú nám. Po čase pochopíme, že nás nevítajú, ale chcú od nás niečo. Žuvačky, cukríky, pivo, peniaze alebo hocičo iné. Pre nich sme boháči. Keď vlak ostane stáť v kukuričnom poli, vlezú cez okno do vedľajšieho kupé, a ukradnú čo sa dá. Majú to dobre nacvičené, trvá to pár sekúnd. My sme našťastie ostali nedotknutý. Až po Varnu si však dávame na veci pozor. Po 36 hodinách sme na mieste.
Berieme si taxík, a za smiešnu sumu sa odvezieme na ubytovňu. Je to nejaký internát. Celkom slušný. WC, sprcha na izbe. To sme ešte nevedeli, že hajzel bude každý druhý deň zapchatý. A to ešte hádžeme použitý papier do koša! Dva týždne nám to bude strpčovať život.
Bez vybalenia ideme pozrieť pláž a "gastro" služby. Autobusom sme za 20 minút pri mori. Pláž je špinavá, more tiež, ale po skoro dvoch dňoch je morský kúpeľ skvelý. Horšie to je v bufete. Pivo majú v hrnci, a nalievajú ho žufanou. Radšej si dáme Slantšev Brjag a šveps. Dezinfekcia. Pri tejto kombinácii / + Gmza/ ostaneme až do konca pobytu. Chvíľu si pospíme na pláži, a poberieme sa "domov". Po ceste nakúpime zásoby na večer.
O desiatej obeháme izby, a pozveme všetkých na "Zoznamovací večierok". Väčšina spolubývajúcich slovenských turistov sú rodinky s deťmi. Koňak, Gmza a Simpey Red šlapú až do rána. Zoznámili sme sa kvalitne. Jedna spolubývajúca, desať rokov abstinujúca päťdesiatnička tancuje až do rána na stole. Samozrejme už neabstinujúca.
Ráno berieme taxík a odvezieme sa do Albeny. Chceme sa na pláži trochu vyspať, a hlavne chceme čisté more. Chvíľu pospíme. Raňajky absolvujeme v hoteli. Nenápadne sa pridáme k nemeckým turistom ./Počas pobytu to zopakujeme ešte tri krát./ Nikto to nezistí, tak sa púšťame do švédskych stolov. Už sme riadne vyhladnutý. Albena je iná kategória ako Varna. Príjemne, čisto, fajn bufety. Ostávame do večera, a vraciame sa autobusom. Spolu s ďalšími 200 cestujúcimi. Spotené telá, prilepené na seba. Nikdy som nevidel toľko ľudí, natlačiť sa do jedného autobusu. Po chvíli zozadu strašná rana. Autobus zabalancuje, a ostane stáť. Vystúpime, spolu s ostatnými a pozeráme na zadné koleso bez pneumatiky. Defekt ju úplne roztrhal. Asi po hodine sa nám podarí zastaviť taxík, a odviezť sa "domov". Úplne vyčerpaný si líhame, a konečne sa normálne vyspíme. Prespíme celú noc, deň a ďalšiu noc. Po dvoch nociach vo vlaku, a ďalšej prežúrovanej zaslúžene.
Ráno doplníme zásoby, a odchádzame na Zlaté piesky. Je tam deka na deke. Oliverova deka-americká vlajka vzbudzuje trošku pozornosti. Je tam dosť bufetov, dokonca aj pizzéria. More tiež nie je najhoršie. Chodíme už len sem, alebo do Albeny. Polovica pláže sú "českí bratia". V bufete sa nám pri dezinfekčnom poháriku prihovorí partia východniarov. Zvyšok dňa trávime s nimi. Podvečer nakúpime šampanské, a dáme si ho chladiť do mora. Pláž je už skoro prázdna. O chvíľu však prichádza česká rodinka, a rozloží sa neďaleko nás. Šampanské už bude asi dosť chladné, tak ho ideme vziať. Keď vyťahujeme prvú fľašu, hlava českej rodinky zbystrí pozornosť. Vedieme reči o tom, že sa tu asi potopila loď so šampanským. Vyberáme jednu fľašu za druhou, a nosíme, na deku. Aj keď sú už všetky kúpené fľaše na deke, ponárame sa a "hľadáme" ďalej. Hlava rodiny so svojimi dvoma deťmi hľadá už tiež. Smejeme sa pod vodou. Po chvíli ideme na deku, otvárame šampus a sledujeme hľadačov šampanského. V podobne športovom duchu pokračujeme aj pár ďalších dní.
Až prichádza výročie noci, keď sovietska armáda v roku 1968 napadla Československo. Špeciálne sa na tento deň nepripravujeme. ale večer sa nás táto okupácia veľmi dotkne. Zubnými pastami a penami na holenie popíšeme internát heslami: "Idite domoj", "Russian go home" a pod. Pridáme k tomu ešte niekoľko nakreslených tankov a dátum 21.8.1968. Keď je všetko krásne pokreslené, dáme si posledný pohárik a ideme spať. O siedmej ráno nám nejaký blázon búcha na dvere. Stojí tam upratovačka, s nejakým chlapom. Riaditeľom internátu, ako po čase pochopíme. Až po chvíli zistíme, čo vlastne kričia. Nezapierame, na stole ležia zbytky zubných pást, a krémov na holenie. Pán riaditeľ na nás kričí niečo o polícii, ambasáde, väzení. Upratovačku pošleme von a a zatvárame dvere. Snažíme sa mu vysvetliť nevysvetliteľné. Keď však vypije prvý pohárik, vieme, že žiadna polícia nebude. Nalejeme mu ešte do každej nohy dva krát, a ideme poumývať internát. Naše heslá sú už pekne zaschnuté. Umývanie nám trvá celé dopoludnie.
Poobede zbalíme a ideme sa posledný krát okúpať na Zlaté piesky. Za posledné leva nakúpime cukríky. Dovolenka Bulharsko skončila. Cestou naspäť mávame rumunským deťom, a hádžeme im cukríky. Majú nás radi. Kozel vo vlaku nemajú. Dáme si ho až doma.
Keď sa kukuričný olej robí z kukurice, ako je to potom s detským olejom?
Prečo sa človek musí na návštevu k jasnovidcovi objednať?
Keď plávanie zoštíhľuje, čo robia veľryby zle?
